Tieto veci ma už nerozhádžu

Nedávno ma na Youtube zaujalo video, v ktorom dievčina vysvetľovala, že si stanovila určité mantinely, ktorými sa v živote riadi. Tieto pomyselné hranice jej pomáhajú vyhýbať sa situáciám, ktoré by jej mohli vyvolať úzkostné a celkovo nepríjemné stresové stavy. A tento nápad mi prišiel absolútne geniálny. 

Hoci je v dnešných časoch starostlivosť o seba a sebaláska často spomínanou témou, málokto si uvedomuje, že nielen vonkajšok si zaslúži našu pozornosť. Aj náš vnútorný svet je niečo, na čo treba klásť veľký dôraz, inak sa v tomto šialenom svete nikdy nebudeme cítiť spokojní. Keď totiž míňame energiu na veci, ktoré nechceme robiť, nepríjemné pocity na seba nenechajú dlho čakať.

Keď si však stanovíte určité pravidlá, ktorými sa budete riadiť a nikto iný vás nepresvedčí o opaku, verte či nie, sporné momenty vás už nikdy nerozhádžu. Ak by ste si chceli stanoviť vlastnú politiku osobnosti, pre inšpiráciu som vám spísala zopár svojich pravidiel.

- Socializujem sa s mierou. Už dávno som sa zmierila s tým, že som sa narodila ako introvert. Hoci mi stretnutia s priateľmi vždy prinesú príjemnú náladu, socializácia ako taká mi vybíja baterky. A preto i keď mám za sebou veľmi pekný podvečer na káve s kamarátmi, nikdy to neznamená, že na ďalší deň si to zopakujem s niekým ďalším. Von po práci chodievam väčšinou raz, maximálne dvakrát do týždňa. Viem, že keby to bolo častejšie, prinieslo by mi to viac škody ako úžitku. Som s tým však plne zmierená a do ničoho sa netlačím. Takže ak sa mi naraz nezávisle od seba ozve viacero ľudí, že sa chcú stretnúť, nikdy im nekývnem všetkým naraz v tom istom časovom období.

- Spánok má u mňa vždy prioritu. Viem, že ak nespím aspoň 6 hodín, som príšerná. Moja životná energia je od spánku vyslovené závislá a pokiaľ sa dobre nevyspím, ani všetka káva sveta mi nepomôže naplno si vychutnať daný deň. Aj preto sa snažím chodievať na akcie, na ktorých musím byť dlhšie hore, iba párkrát do mesiaca a najlepšie cez víkend, inak mi to dá moje telo nepekne pocítiť.

- Keď chcem byť ticho, som. Dnešný svet patrí tým, ktorí sú hluční a dávajú o sebe vedieť. Dlho som sa trápila tým, že nie vždy mám náladu na seba upozorňovať. Teraz je už všetko inak a keď sa cítim tak, že dnes budem radšej viac počúvať, presne tak to robím. No a čo, že si o mne ľudia myslia, že som tichšia. Nechcem sa už pretvarovať a hrať sa na niekoho, kým nie som.

- Nasilu nikomu nezaspievam. Áno, som speváčka a vystúpila som už na všemožných pódiách s našou kapelou Family Friend. Spievanie ma veľmi baví a je to niečo, čo mi pomáha prekonávať samú seba, tvoriť, zabávať sa. Je to možno zvláštne, no vystúpiť pred stovkou ľudí mi robí oveľa menšie problémy, než zanôtenie zopár skladieb jednému či dvom ľuďom v miestnosti. Neviem, prečo je to tak, zrejme je to čosi osobnejšie, naozaj netuším. Tak či onak, ak sa na to jednoducho v danej chvíli necítim, neurobím to. Dohodnuté vystúpenia vždy zvládnem, ako najlepšie viem, ale spievať nasilu len tak nikomu už nebudem.

- Cestujem len vtedy, keď je to nevyhnutné. Presúvanie sa z miesta na miesto je pre mňa občas nadľudskou úlohou. Niekedy je to nevyhnutné a vtedy samozrejme zatnem zuby a prekonávam samú seba, no viem, že chodiť hore-dole po republike či dokonca zemeguli nie je niečo, čo bezpodmienečne potrebujem k životu, a tak sa tomu snažím vyhýbať. Už pred časom som v jednom zo svojich príspevkov opísala hneď niekoľko dôvodov, prečo málo cestujem. Tie sa viac-menej nezmenili, a tak cestujem hlavne vtedy, keď je to naozaj nutné.

- Nezúčastňujem sa akcií, na ktorých sa musím rozprávam s množstvom nových ľudí. Akcie ako hranie spoločenských hier, hromadné besedy či demonštrácie rozhodne nie sú nič pre mňa. Párkrát som to skúsila, no výsledok bol viac než katastrofálny. Spustilo to vo mne obrovskú lavínu emócií a najradšej by som len dakde zaliezla do kúta a už sa ani len nepohla. Aby som podobným situáciám v budúcnosti predišla, jednoducho sa takýchto hromadných akcií už nezúčastňujem.

Aké hranice ste si vo svojich životoch určili vy?