Toto je skutočný dôvod, prečo málo cestujem

Odvážnych cestovateľov, travel blogerov, vlogerov a dobrodruhov máme už naozaj neúrekom. V dnešných časoch to už nie je nič výnimočné, že niekto vycestuje do zahraničia na krásnu dovolenku či poznávací pobyt. Letenky sa často dajú zohnať za smiešne sumy a hranice takmer všetkých štátov sú nám otvorené 24 hodín denne. Tak prečo sa nezbalím a neodcestujem aj ja?

Dlhé roky si hovorím, že som smiešna a určite to nikto nemôže cítiť podobne ako ja. Trvalo mi to dlho, kým som sa odhodlala podeliť sa s vami o ďalší kúsok seba. Možno prídem na to, že vôbec nie som divná a mnohí z vás sa cíti rovnako. Tak či onak, toto je reálny dôvod, prečo necestujem toľko ako ostatní ľudia v mojom veku.

Často svojmu okoliu vravím, že nemôžem ísť na dovolenku, pretože nemám na to peniaze. Z veľkej časti to pravda je, odkedy bývam sama naozaj nemám peňazí na rozhadzovanie, no na nejaký ten pobyt by sa zopár Eur určite našlo, keby som veľmi chcela... Ja to však akosi nechcem. Pravdou je, že sa bojím. Áno, bojím sa cestovania. A mám na to hneď niekoľko pre mnohých možno absurdných dôvodov. 

V prvom rade je pre mňa nemožné, aby som na dlhšie obdobie odcestovala na druhý koniec planéty kvôli mojej rodine. Nie žeby mi to nedovolili, bojím sa strachu z odlúčenia. Každý, kto ma bližšie pozná, vie, že som veľmi rodinne založená a so svojou rodinou, blízkymi či kapelou chcem tráviť čo najviac času. Človek, ktorý odíde na niekoľko rokov žiť do zahraničia, je v mojich očiach buď totálny vetroplach alebo neskutočne odvážny jedinec. Fandím vám, ale ja by som to určite nedokázala a úprimne, ani nechcem.

Ďalší dôvod, prečo nerada cestujem, je balenie sa. Alebo ak mám byť konkrétna, množstvo vecí, ktoré mám vždy so sebou, kamkoľvek sa pohnem. Aj v každodennom živote si zo mňa kamaráti vždy uťahujú, že so sebou nosím celý svoj svet. Pokiaľ však nemám pri sebe veci, o ktorých mám pocit, že ich budem bezpodmienečne potrebovať, cítim sa príšerne nesvoja. V mojom ruksaku by ste určite našli toľko zbytočností, ktoré ja považujem za smrteľne dôležité... A preto si ani nechcite predstaviť, ako to vyzerá, keď sa mám niekam zbaliť na viac dní. Viem, som príšerná a možno je to aj forma nejakej poruchy. 😅 

Ďalší môj strach pramení z mojej stravy. Ak ste čítali jeden z mojich starších príspevkov, tak viete, že mám intoleranciu laktózy, a preto sa musím vyhýbať všetkým jedlám, ktoré obsahujú mlieko. Nie vždy je to však jednoduché, množstvo reštaurácií stále neuvádza na jedlách alergény a keď si aj niečo špeciálne nakombinujem, vždy sa bojím, či to naozaj napokon bude bez mlieka. Zakaždým, keď som niekde odcestovaná, musím si dávať extra pozor na to, čo jem, a preto to nikdy nie je 100%-ne uvoľnený bezstarostný pobyt. Takisto si často nemôžem dať to, do čoho sa s obrovskou chuťou pustia moji kamoši, a tak mi niekedy nezostáva nič iné, než sa prizerať a usmievať sa. :D

Keď som mimo domu, som vždy automaticky mimo svojej komfortnej zóny. Pre niekoho je tento pocit ako droga a chcú tento adrenalín zažívať znova a znova. Pre mňa je cestovanie v dopravných prostriedkoch v cudzej krajine s cudzími ľuďmi zdrojom obrovských úzkostí, ktoré niekedy vyústia až do fyzických ťažkostí. Naposledy sa mi niečo podobné stalo počas letného pobytu v Brne. Dokonca raz v noci som zažila ten najväčší stav úzkosti v mojom živote. Prebudila som sa zo spánku a najradšej by som kričala z plného hrdla. Celé moje vnútro sa akoby zmrštilo, príšerne som sa bála, ťažko sa mi dýchalo a bolo mi príšerne... Áno, aj takto sa, bohužiaľ, môže človek cítiť v cudzom prostredí. Možno to chápete, možno ste to niekedy zažili tiež, možno si môžeme pomôcť navzájom.

Počas svojich ciest som už stihla nazbierať viacero negatívnych zážitkov od škaredého ubytovania po nadmerný hluk každý deň do druhej ráno. Dokonca sme raz celá rodina skončili na niekoľko dní v nemocnici. Všetky tieto spomienky mi tiež sťažujú tešenie sa na novú dovolenku, pretože vždy nado mnou visí asi tisíc otáznikov o tom, aké to všetko napokon reálne bude.

Teraz, keď to viete, možno ste ma o čosi viac pochopili a možno som sa vám naopak ešte o čosi viac vzdialila. Tak či onak cestovanie pre mňa akosi prirodzene nikdy nebolo prioritou, a tak sa necítim nijako ukrátená. Určite však nechcem zostať sedieť doma zavretá medzi štyrmi stenami. Robím a určite budem robiť malé kroky, ktoré mi možno raz pomôžu vydať sa na väčšiu cestu. S veľkou radosťou vám chcem oznámiť, že sa budem snažiť opäť viac vlogovať, pretože práve vďaka tomu cítim väčšiu túžbu vydať sa hoc i na malé dobrodružstvo. 

Pre všetkých, ktorých trápia podobné pocity, vedzte, že rozhodne v tom nie ste sami. Nevzdávajte sa, viem, že je to nanič a že vás to nesmierne obmedzuje, ale nesmieme dovoliť, aby to nad nami zvíťazilo. Skúsme začať najskôr krátkymi jednodňovými výletmi a postupne objavujme svoje hranice. Nenechajme sa odradiť, pretože počas ciest človek načerpá naozaj aj veľa krásnych zážitkov. Spoznávanie nových miest, ľudí a kultúr človeka nesmierne obohacuje a nie nadarmo tí najbystrejší a obľúbení jedinci toho majú veľa nacestovaného. Do ničoho sa však nenúťte, pretože nie je nič horšie, než výčitky svedomia z toho, že ste niekomu pokazili krásnu dovolenku.

Podeľte sa s ostatnými, čo najviac pomáha prekonávať strach vám, poradíme si navzájom.

💛