Tu a teraz, nie zajtra alebo včera

Dnes len krátko. Mám na srdci jednu vec, ktorú som si uvedomila len nedávno a na ktorej by som chcela popracovať. Začala som mať totiž pocit, že mi život akosi uteká pomedzi prsty.

Pred pár dňami sa mi stala jedna vec. Kolegyňa v práci si doviedla dcéru a viaceré sa jej začali vypytovať, ako sa má, ako sa jej darí v škole a podobne. Podľa vypočutého rozhovoru som dedukovala, že mohla mať nanajvýš pätnásť rokov. Vehementne riešila, ako sa museli na fyziku učiť objemy telies, lenže väčšina sa na to vykašľala a ona bola jedna z mála, kto nepohorel. V zápätí začala rozoberať, koľko hodín denne jej zaberie učenie, že ešte chodí na krúžky a že často je unavená a ťažko sa jej večer sústreďuje.

A vtedy som si to uvedomila – veď všetky tieto veci som ešte donedávna riešila aj ja! Veď je to akoby včera, kedy celý môj svet bol len škola a krúžky a stredobod vesmíru boli písomky a skúšanie. Kedy sa to stihlo celé zmeniť? Kedy som začala chodiť každý deň do práce, platiť účty, šetriť na hypotéku? Keď som sa však neskôr zamyslela, je to už šesť rokov, odkedy som maturovala. Nechápem. Netuším, kde sa ten čas podel. Kde sú tie nekonečné počítania príkladov a učenie sa slovíčok a poučiek...

Nevravím, že som stará a môj život sa končí. Len mi to prišlo ľúto, že uplynulé roky najmä na vysokej škole som neskutočne rýchlo preskákala. Stále som sa totiž za niečím hnala a chcela som, aby dané obdobie čo najrýchlejšie prehrmelo: aby som už odovzdala tú prácu, aby ma už prešla bolesť zo zlomeného srdca, aby som sa už konečne odsťahovala a takto by som mohla pokračovať do aleluja. Viem, že to robíme všetci, je skvelé mať ciele a dlhodobé plány a snažiť sa čo najviac o ich dosiahnutie. Ale občas naozaj nie je na škodu trocha spomaliť a tešiť z toho, čo máme. Z toho, čo sa deje teraz. Z toho, že sme nažive, že máme okolo seba ľudí, ktorí nás milujú a že sme TU. Aj ty si TU. Práve teraz. Nadýchni sa a vychutnaj si ten moment. Zajtrajšok rieš až zajtra. Dnes si TU, tak to nepremrhaj.