Nikdy nekomentuj postavu ostatných

Ak si myslíte, že chudí ľudia to majú v živote jednoduché, mýlite sa. Nikto to nemá v živote jednoduché, dokým okolo nás existujú jedinci, ktorí majú neustále nutkanie ostatných komentovať. Kedy sa konečne naučíme, že len naša vlastná telesná schránka a zdravie je to jediné, čo by nás malo v živote trápiť...

Zrejme ani netušíte, koľkokrát som za svoj život počula na moju adresu výroky ako „Panebože, ty si taká štíhla!“ alebo „Najedz sa poriadne, veď si príšerne chudá!“ A úplne najradšej mám otázky typu „A tebe doma nedávajú najesť?“ či „Nemáš problémy so stravou? Nechceš poradiť nejaké doplnky na podporu chuti do jedla?“

Nie, ďakujem. Môj apetít i ja sme úplne v poriadku, vďaka za opýtanie. Ak si myslíte, že vykríknutím, ktorým komentujete moju postavu, mi dávate kompliment, tak ste na dosť veľkom omyle. Nepríde mi fér, že si takmer každý deň musím vypočuť všetky tieto podobne ladené výroky. Prečo majú ľudia potrebu neustále komentovať to, ako vyzerám? Kto im dal na to oprávnenie a prečo práve na moju adresu? Komplimenty naozaj vyzerajú inak. Nie sú zabalené v narážkach na anorexiu či podvýživu, to naozaj nie.

Áno, určite sa môžem považovať za človeka so štíhlou postavou, ale nebola to až taká výhra, ako sa to môže na prvý pohľad zdať. Posledný raz v mojom živote, kedy som bola plnšia, to bolo do veku mojich štyroch rokov. Potom som z doteraz neznámych príčin ochorela, skončila som v nemocnici na infúziách a mamina dodnes spomína na moment, kedy ma prvý raz zbadala. Z jej chutnučného dievčatka bola zrazu kosť a koža. Vraví sa, že prvé spomienky, ktoré si človek dokáže vybaviť, sú okolo štvrtého roku života. A moje sú práve z tohto obdobia. Dodnes si pamätám nemocničnú izbu, kričiace sestričky a kvapkajúce infúzie. Nie, moja postava naozaj nie je výhra v lotérii.

Hoci som sa rýchlo zo všetkého dostala, do svojej predošlej kondície som sa už nikdy nevrátila. Začala som rásť a rásť a rááááásť a moje telo ledva držalo krok s tým, aby som mala aspoň akú-takú vrstvu tuku. Bývali časy, kedy som bola najvyššia z celej triedy a prerástla som dokonca aj všetkých chlapcov. Potom sa to už nejako zastabilizovalo, puberta mi vyformovala telo do približne dnešnej podoby a tu som. 

Úplne najviac kíl som zatiaľ vážila v roku 2014. Vtedy ste na mojich fotkách mohli nájsť troška guľatejšie líčka, ale určite som nikdy netrpela nadváhou. Čo však opäť čert nechcel, práve v tomto roku som počas jedného mesiaca prekonala hneď dve virózy, ktoré moju váhu stiahli na tú dnešnú a to sa až doteraz nezmenilo.

Takmer nikdy nepoznáte dôvody, prečo ľudia konajú alebo vyzerajú tak či onak. A aj keby ste ich poznali nič vám nedáva právo ich súdiť či komentovať. Stále verím, že mnoho z vás to myslí dobre. Ľudia veria, že takýmto spôsobom tomu druhému pomôžu. Dá sa to však robiť aj trocha inak. Keď silnejšiemu človeku poviete, že je tučný a mal by s tým niečo robiť, nemáte ani tušenie, ako veľmi ho tým raníte. A to platí aj opačne. Aj chudí ľudia sú si svojou postavou neistí a riešia komplexy ako každý iný človek. Keď im ich postavu budete neustále vyhadzovať na oči, nikdy sa z tohto kruhu pochybností nedostanú. 

Skúste druhých radšej motivovať, ísť im príkladom napríklad v zdravom stravovaní či pohybe. Určite si z vás zoberú to dobré, keď budú chcieť a buďte si istí, že im už vaše uštipačné poznámky nebudú viac rezonovať v hlave donekonečna. 

A naozaj sa nemusíte báť, hladom doma určite netrpím. Práve naopak, ako vám už prezradil jeden môj starší príspevok, jedlo je moja obrovská láska. Nabudúce vám už teda ušetrím vašu tradičnú otázku a namiesto toho sa ma radšej spýtajte, ako sa mám alebo aký som mala deň. Určite sa s vami o všetko rada podelím.