Je načase byť úprimná...

Tento príspevok píšem rovnako pre vás ako pre seba a verte mi, vôbec to nie je jednoduché. Musela som to však urobiť, pretože jedine skrz slová sa dokážem vyrovnať s vecami, ktoré sa mi dejú, jedine cez myšlienky sformované do slov a viet sa dokážem pohnúť ďalej. Tento mesiac nahradí tradičný sumár v podobe „Maj sa, august“ tento trochu iný príspevok. 

Mám pocit, že som to od začiatku robila zle. Neviem, prečo sa to tak stalo. Na Twitteri som vždy vedela zdieľať aj negatívne pocity a zážitky... Keď som si však vytvorila Instagram a založila som si tento blog, všetko sa zmenilo. Povedala som si, že vo svete je veľa smútku, plaču a zlých emócií, a preto k nim nechcem pridávať aj tie svoje. Chcela som ľuďom ukázať, že sa môžu tešiť naozaj aj z maličkých každodenných drobností a že vždy sa môžete mať fajn, keď to naozaj budete chcieť. Nie, nechcela som, aby môj život vyzeral perfektne. Postupne som však z neho v online prostredí odstránila akýkoľvek negatívny nádych a nakoniec som tým začala klamať aj samú seba. Z každej udalosti som vždy vybrala len tie najkrajšie okamihy, ktoré som s vami zdieľala a všetko temné a zlé zostávalo ukryté. Deformovala som realitu, pretože som si myslela, že tým niekomu pomôžem. A nakoniec som ublížila samej sebe...

Aj tento blog som nazvala „turnpainintoart“ z nejakého dôvodu. Založila som si ho v naozaj veľmi zložitom a bolestivom období, kedy som sa rozhodla, že všetko zlé, čo som prežila, radšej pretavím do príspevkov plných optimizmu a budem ľuďom okolo seba pomáhať. Šírila som však „positive vibes“ bez toho, aby som to reálne v sebe cítila. Písala som o prekonávaní prekážok, a pritom som sa sama často točila v bludnom kruhu. Samozrejme, všetky moje názory zostávajú aj naďalej rovnaké, avšak nechcem sa viac už tváriť, že môj život je perfektný, keď to ani zďaleka nie je pravda.

Často som nezdieľala realitu vo svojej občas naozaj smutnej podobe, a to by som chcela zmeniť. Moji priatelia a rodina boli naozaj jediní ľudia, ktorí poznali pravdu o tom, čo sa v mojom živote odohráva. Verili a vedeli, akými nepeknými vecami si musím prechádzať. Vedeli to oni a teraz chcem urobiť hrubú čiaru a povedať to aj vám. Neznamená to, že odteraz budem zdieľať každú jednu vec zo svojho súkromia s celým svetom. Chcem však, aby každý príspevok na blogu či na Instagrame odrážal skutočnú realitu. Chcem vám ukázať, že aj ja trpím prudkými zmenami nálad, úzkosťami, občas mám strach z ľudí, plačem na verejnosti, trpím panikou. Aj ja som len človek, aj ja mám svoje temné stránky a problémy. Aj ja mám právo sa takto cítiť, hoci „kážem“ niečo úplne iné.

Aj naďalej chcem zastávať post niekoho, kto šíri myšlienky pozitívneho myslenia, sebalásky, starostlivosti o svoj vnútorný svet. Chcem vám však byť oveľa bližšie, viac sa venovať svojmu blogu a zdieľať s vami svoje reálne pocity.

A ako vyzerali v skutočnosti moje uplynulé mesiace?

Chodila som do práce a popri tom som koncertovala s kapelou Family Friend. Na oboch týchto frontoch som sa musela tváriť, že sa nič nedeje, že som šťastná, spokojná a že mi nikdy nebolo lepšie. Skutočnosť však bola úplne iná. Každé voľné popoludnie, ktoré som mala, som utekala za niekym, koho som absolútne milovala a kto si to naozaj zaslúžil. Za niekym, kto nás nedávno navždy opustil a mne sa totálne zrútil môj svet. Nechcem sem toho písať zbytočne veľa, iba to, že moja milovaná babička dlhé mesiace bojovala so zákernou chorobou. Ja a moja rodina sme ju chodili navštevovať domov alebo na rôzne oddelenia onkológie, boli sme s ňou do poslednej chvíle, boli sme tu pre ňu. 

Moje dni naozaj nevyzerali najlepšie. Popri tom všetkom sa mi rúcal vzťah, moje pracovné miesto začalo byť ohrozené a jednoducho povedané, bola som na dne. Bála som sa však ukázať túto stránku mojej osobnosti, a tak o nej takmer nikto nevedel. Tomu je však už koniec. 

Už sa nechcem ukrývať, nechcem sa tváriť, že som večný optimista a že môj život je jedna veľká zábava, pretože nie je. Avšak vždy som sa snažila a budem sa snažiť byť silná, byť tu pre druhých, pomáhať a šíriť dobrú náladu. Pretože o tom to je. Stále verím, že náš život je presne taký, aký si ho urobíme. 

A čo bude ďalej? Momentálne vôbec netuším. Mám pred sebou ešte dlhú cestu, avšak verím, že to aj vďaka vám zvládnem. Ďakujem vám, ak ste to dočítali až sem. Znamená to, že vám na mne záleží, a to si nesmierne cením. Ďakujem vám, vďaka najmä tým, ktorí o všetkom vedeli a stáli pri mne celý čas. Bez vás by som to zrejme nedokázala. Je ťažké ísť ďalej, keď jediné, čo chcete, je vrátiť späť čas. Viem však, že to pôjde. Len čas a sebadisciplína dokážu zahojiť aj tie najhlbšie rany.

💛