Prečo sa ľudia boja byť šťastní?

Možno je už dačo z nášho osudu vopred dané. Určite nie je náhoda, že každý z nás je iný, každého bavia iné záľuby a každý z nás chce žiť určitým spôsobom. Už odmalička inklinujeme k iným veciam, odlišujeme sa už spolužiakov v škôlke, neskôr v škole, najskôr s našimi odlišnosťami bojujeme a až neskôr sa ich naučíme prijať a tešiť sa z nich.

Áno, možno niečo v nás je už vopred nastavené, aby sme sa v tom obrovskom mori života nenechali len tak bezcieľne unášať, ale dokázali sme nabrať aspoň aký-taký smer. Ale tu sa to podľa mňa všetko končí. Náš malý vnútorný kompasík nás možno popostrčí určitým smerom, ale náš život ako taký je len a len v našich rukách. Je iba na nás, ako bude vyzerať. Či sa v ňom budeme trápiť, alebo sa smiať. Či budeme každé ráno vstávať do práce, ktorá nás nebaví, alebo sa skúsime vrhnúť do hlbín neznámeho a vylovíme z dna naše šťastie. Či sa obklopíme ľuďmi, v ktorých prítomnosti potrebujeme pretvárku, alebo budeme uvoľnení a spokojní. Je to len na nás, či budeme žiť tak, ako chceme, alebo budeme o ideálnom živote iba snívať za zatvorenými dverami. Prečo sa ľudia boja vyskladať si svoj život tak, aby v ňom boli šťastní?

Osud je niekedy sviňa. A občas vám postaví do cesty také prekážky, pre ktoré nevidíme ani na to, či ešte vonku svieti slnko, alebo je už opäť noc. Ale je to opäť len na nás, ako sa táto situácia bude vyvíjať. Môžeme plakať, trápiť sa, zaliezť do ulity a niesť na nej celú ťažobu svojho osudu bez toho, aby sme sa ju snažili riešiť. Alebo sa jej môžeme postaviť čelom a ukázať, že sa nebojíme.

Bojím sa. Často sa bojím. A často mám chvíle, kedy ma všetko, čo sa deje okolo mňa, zrazí na kolená. Ale nejde o to, koľkokrát sa človek pod ťarchou osudu zloží. Počíta sa to, koľkokrát sa dokáže opäť postaviť na nohy a pomôcť aj všetkým ostatným, ktorí to potrebujú.

Nie som superžena a určite som nepojedla všetku múdrosť sveta. Dnes už ale viem, že slnko vyjde bez ohľadu na to, či ste noc preplakali, alebo ste spali sladko ako bábätko. Veci sa budú diať a stále hýbať vpred, či už sa trápite, alebo sa smejete. Tak prečo sa trápiť, plakať, stresovať sa? Radšej sa môžete smiať, veriť, tešiť druhých a pomáhať si. „Čo ak...“ Žiadne čo ak! Ak sa má niečo stať, stane sa to. Naše obavy to nijako nezmenia. Tak sa prestaňme už zbytočne trápiť a ukážme našu silu a úsmev tým, ktorí to naozaj potrebujú. A samozrejme sebe. Buďme sami pre seba tí najväčší a najsilnejší hrdinovia.