Poviedka: Moja Austrália

            A je to tu znova. Už teraz sa mi dvíha žalúdok, keď si predstavím, ako ten kolotoč prežijem ďalší raz. Otvoriť oči. Prebehnúť prstami po telefóne a zistiť, čo je nové. Dať si rýchle desaťminútové cvičenie, sprchu a raňajky. Snažiť sa z obrazu v zrkadle urobiť lepší variant toho, čo stojí pred ním. Skrotiť neposlušné ryšavé vlasy a zakryť na tvári všetky pehy. Neznášam ich. Utekať na autobus, dobehnúť do práce, sadnúť si za stôl a... počkať, niečo mi tu chýba. No jasné, ranná káva! Bez nej by som v tomto blázinci neprežila jediný deň. Keby som nebola také nemehlo, možno by som sa ju naučila pripravovať aj doma. Na to však nemám vlohy. A hlavne čas.

            Už počas rannej sprchy som uviazla v myšlienkach, kde si ju doprajem tentokrát. Asi som sa príliš zasnívala alebo netuším, kde nastala chyba, avšak stala sa tá najhoršia možná vec. Meškám. To sa mi snáď len sníva a ja sa zobudím ešte raz a budem mať možnosť to celé skúsiť odznova. Ako v nejakej videohre.

            Zbehla som dole na ulicu a zrak mi padol hneď na kaviareň na protiľahlej ulici. Káva tam nestojí za veľa, ale dnes vyhráva jej blízkosť nad kvalitou. Víťazoslávne zvieram pohárik v rukách a premýšľam, čo ďalej. Autobus mi ušiel, skúsim si dať ranný klus ulicami mesta a možno ho ešte dakde stihnem. Hlúpy nápad, viem, no nič lepšie mi nenapadá.

            A už sa dostáva na povrch. Leje sa ako zdurená láva, ktorá ešte presne nevie, kde dnes skončí, ale rozhodla sa, že dnes je ten deň, kedy sa ukáže svetu. Vytvára na mojej blúzke neopakovateľné majstrovské dielo. Asi to bude milovníčka abstraktného umenia. Alebo nie, počkať, čistá kartografka. Káva na mojom šate vytvorila takmer dokonalú mapu Austrálie. Brilantné. Nádherné. Neopakovateľné. Chvíľu som tam tak nehybne ležala, ale môj hnev ma veľmi rýchlo zodvihol. Neopakovateľný ako moja škvrna bol aj môj ladný hod, ktorým blúza pristála v najbližšom smetiaku po tom, ako som si v neďalekom obchode kúpila nový módny kúsok. Dnes mám dôležité stretnutie, toto si predsa nemôžem dovoliť. Na tú príšernú hnedú škvrnu už nikdy nezabudnem. Od zajtra si nastavujem budík o polhodiny skôr. Na podobné hlúposti vo svojom živote už naozaj nemám čas.

*

            Mám zo seba naozaj skvelý pocit. Odkedy vstávam o šiestej, zdá sa mi, že môj deň nabral úplne nový rozmer. Akoby tá polhodinka k dobru bola akýmsi portálom do novej lepšej dimenzie, kam sa dostanú len tí najúspešnejší.

            Aj dnes si ulicou kráčam spokojnejšie než inokedy, dokonca mám pocit, akoby sa mi na tvári na pár sekúnd objavil mimovoľný úsmev. Pozorujem ľudí, nenápadne im nahliadam do okna či do taniera a celé toto ráno mi príde akési iné, krajšie. Mám také podivné chvenie v žalúdku. Neverím. Naozaj sa to deje? Neklamú ma oči?

            ,,Moja Austrália!“ vykríkla som, no nikto sa špeciálne za mnou neotočil, pretože tá veta dávala očividne zmysel len mne.

            ,,Hej, pani, viete o tom, že máte na sebe moju blúzku?“ nedalo mi to a rozbehla som sa za neznámou postavou, ktorá na sebe hrdo niesla môj umelecký výtvor.

            ,,Prečo máte na sebe moju blúzku, príde vám to vtipné?“ zastavila som ju chytením za plece a akoby si až vtedy uvedomila, že hovorím na ňu. Až vtedy som si zasa uvedomila ja, s kým som sa to dala do reči. Na prvý pohľad pani vyzerala úplne normálne. Až pri dôkladnejšom skúmaní som si všimla špinu za jej nechtami, tvár bez mejkapu a nepatrnú dieru na ľavom kolene jej nohavíc. Všetko to však vyzeralo s mojou Austráliou tak neskutočne harmonicky a z tej ženy vyžaroval taký zvláštny pokoj.

            ,,Prepáčte, ja... Nevedela som,“ zakoktala som sa a pripadala som si neskutočne trápne.

            ,,Veľmi ma to mrzí, ale mala som pocit, že majiteľka o tento kus oblečenia už zjavne nejavila záujem. Ak ju však chcete naspäť...“ Ešte ani nedopovedala a začala si rozopínať gombíky na košeli.

            ,,Nie, nebláznite, je vaša,“ zahatala som ju a mimovoľne som ju ťahala na kraj ulice. Poznám tú ženu len zopár sekúnd a už som ju dvakrát chytila za plecia. Dnes som ozaj nejaká divná... ,,Kedy ste mali naposledy kávu?“

            A už spolu tento podivný párik sedí za jedným stolom. Nechápem vôbec, čo to vlastne robím, je ráno a ja som mala byť už dávno v práci. Navyše je táto pani evidentne bez domova, čo ak od nej niečo chytím alebo čo ak ma s ňou niekto uvidí? Mám na takéto veci vôbec čas?

            ,,Toto je také podivné ráno,“ snažila som sa prelomiť ticho, ktoré panovalo pri stole. Nie že by žena nechcela hovoriť. Práve naopak. Každá bunka jej tela mi akoby chcela rozprávať svoj vlastný príbeh. Hltala som ho očami a nedokázala som preklenúť ten zvláštny pocit pokoja, ktorý z nej neustále vyžaroval v obrovských vlnách a zalieval ma ako horúca tsunami.

            ,,Žiadne stretnutie nemusí byť podivné, keď zistíme jeho dôvod,“ usmiala sa pani od ucha k uchu a sŕkla si z horúcej kávy. Mala som pocit, že si trocha popálila jazyk, pretože mierne nadskočila na stoličke. V tom momente som sa samozrejme opäť raz zahľadela na Austráliu a začala som ju pozornejšie skúmať. Nepamätám si, že by okolo nej boli aj tieto podivné červené fľaky.

            ,,Je nejaký spôsob, ako by som vám vedela pomôcť vo vašej situácii?“ spýtala som sa nesmelo.

            ,,Akej situácii?“ opäť sa zasmiala žena a tento raz tak prívetivo, že som už len čakala, kedy ma materinsky pohladí po tvári. Neurobila to.

            ,,Ja sa vás nechcem nijako dotknúť, ale evidentne nosíte oblečenie, ktoré sa už iným zdá nepotrebné a navyše vidím, že ste k mojej škvrne pridali aj ďalšie červené fľaky.“

            ,,Och, zlatíčko, tie nie sú moje. Ešte stále ničomu nerozumieš, ale to nevadí. Je to od vás neskutočne milé, že ste mi podarovali nie len vašu blúzku, kávu ale aj kus vášho času. Už pomaly pôjdem.“ Neznáma žena sa len tak z ničoho nič zodvihla a bez pozdravu si to namierila ku dverám. Nemohla som ju len tak zastaviť, pretože by to vyzeralo, že chceme odísť bez platenia. Rozbehla som sa za baristom, aby som mu nechala peniaze na pulte, no keď som vyšla von, pani bola preč. Prešla som zopár bočných ulíc, do ktorých mohla eventuálne zahnúť, ale nikde som ju nenašla. Spolu s ňou zmizol aj môj pokoj, začala som ako besná pobehovať ulicami mesta, vrážala som do ľudí, áut, budov, cyklistov... A nikto z nich o nič nejavil záujem. Nikto si nevšímal bežiacu dievčinu. Každého zaujímalo iba to dievča, čo ležalo na zemi. Dievča s neposlušnými ryšavými vlasmi a pehami v čerstvo obliatej blúzke, na ktorej káva vytvorila dokonalú mapu Austrálie.